reklama

Moje ráno

Niekedy zabúdame aké nevšedné sú tie veci všedné.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Kráčal som tými cestami bez cieľa a možno práve preto sa mi javilo všetko tak zreteľné. Presne tie cesty, o ktorých všetci hovoria ale nikto nimi nikdy nekráčal. Ale ja som cítil, že niekto musí byť prvý. Niekto proste musí urobiť prvý krok. Vykročiť do neznáma bez nároku na vysvetlenie. Bez nároku na oddych. Bez akýchkoľvek obáv, príprav, či nebodaj otázok.

A keď už som sa na tie cesty vydal. Povedal som si, že bude dobré ak sa ani neobzriem. Čo ak náhodou pohľad dozadu by spôsobil strnutie mojich údov?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Čo ak by spomienky a obraz sentimentu, myšlienky na bezpečie, zastavili moje telo? Čo ak by moja myseľ stratila tú pevnosť rozhodnutí, tak ťažko budovanú od čias môjho zrodu. Nemohol som si dovoliť obzerať sa. Aspoň zo začiatku nie. Avšak neskôr, v ľudskej reči, po úctyhodnej púti som sa prvý krát obzrel za seba. Premklo ma prekvapenie.

Nespoznal som ani kúsok toho sveta, ktorý som mal za sebou. Nič ma k nemu neviazalo. Žiadna spomienka, emócia... Jednoducho som bol konečne stratený. Konečne!

Tá radosť z neznámeho mi dodala nové sily a ja som sa rozbehol ďalej. A bežal som, utekal som, poskočil som si. Skoky boli čoraz dlhšie. Letel som.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

To už nebola púť po cestách, to už bola cesta sama. Zdanlivo bez cieľa. Pretože ten sa mi ukázal čoskoro.

Hnaný besnými túžbami, nespútaný móresmi a vše neznalý som narazil sám do vlastnej duše. Ako mocná kotva božia, moje nohy strhlo k zemi. Kľakol som si. S bolesťou.

Chaos navôkol ma pohltil a vyrazil dych z mojich pľúc. Už som viac nepotreboval vzduch. Nepotreboval som dýchať. Nepotreboval som premýšľať.

V tej krásnej ničotnosti si ma našla ešte krajšia melódia. A všetko čo sa javilo ako neporiadok dostalo v mojich uslzených očiach nový význam.

Čo to znamená stratiť obavy? Čo to znamená stratiť rozum? Čo to znamená stratiť seba? A čo znamenajú tie predstavy významu?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Všetko do seba zapadlo ako kolieska v kyvadlových hodinách v pracovni stvoriteľa. Všetko rozvírené zdola, zhora sa javilo ako pevná doska. Presne ako moje vnútro. Zanedbateľné boli obrazy mojich očí, keď som sebou pocítil veci vonkajšie.

Nikdy neuverím, že možnosti človeka sú obmedzené potom, čo som prešiel tými cestami a bolo mi dovolené vrátiť sa.

Nechápem to, ale viem. Ba vlastne nie. Chápem to, ale neviem. Nestačia mi slová aby som pomenoval to čo značia moje sny, ktoré vo mne žijú.

Narodil som sa a skutočne som žil, ak to všetko nebol iba klam. Ba čo viac, ja stále žijem a už cítim, už vidím... aj keď sa nepozerám.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prečo som vlastne kráčal tými cestami? Čo ma k tomu viedlo? Je vôbec možné kráčať bezcieľne? Naozaj som bol taký naivný, že som veril na obmedzenosť vecí. Na existenciu hraníc. Že som veril, že jedno „nie" nemôže byť v inom zmysle dvoma „áno". ´

Prečo len som sa na tie cesty nevydal skôr? Aha... Stále ešte zabúdam. Ešte spracúvam dojmy a myšlienky vo víroch skladajú závoje v zásuvkách skriniek v zákutiach mojej mysle.

Bál som sa. Vždy som sa tak strašne bál straty, že myšlienka na preteky s vetrom bola len nesmelým snom v hlavičke malého chlapca, ktorý túžil byť rytierom z bájnych príbehov a predsa nikdy nedorástol na to, aby z pošvy na opasku jedným ťahom tasil meč.

Toto všetku je už ale dávno za mnou. Je to preč.

Uletel som tomu nikam.

A tam nikde... tam mi bolo dobre. Slová veľkých tam padli na úrodnú pôdu a keďže nemeral sa čas a veci podliehali zmenám tak rýchlo, akoby sa ani nemenili, odniesol som si odtiaľ to jediné dôležité.

Posolstvo večnej a silnej lásky, ktorú nič nestrasie. A vtedy som si všetko zamiloval. Iba vtedy a nikdy nie inokedy.

Moje srdce ak som nejaké niekedy mal sa rozhorelo v ohni úcty, bázne, lásky, milosti, poznania a iných cností... všetkých cností aj takých, ktoré sa radia k nerestiam.

Keď som otvoril oči, bolo mi teplo a ležal som v perinách. Bože, ako ja milujem tento svet! Bože ako ja milujem sny! Bože ako milujem všetko čo je...

Milujem aj to čo nenávidím a čím viac to nenávidím tým viac to milujem. Milujem keď sa prebúdzam a som slabý a milujem ten pocit keď s každou zmenou času silniem a milujem to, že to všetko môžem milovať.

Bolesť, ktorú som pocítil keď som vstal, mi pripomenula, že žijem. Že som niekde. Že som v svete, ktorý je časťou dokonalostí všetkého. Že som opäť tam, kde tomu všetkému nerozumiem a predsa v hĺbke už cítim podstatu toho všetkého. Bez slov, len v hĺbke seba. Presne tam to cítim.

Kráčal som po ceste z liateho asfaltu niekam. Mojím cieľom bolo všetko to, čo bolo súčasťou tej cesty.

Ja, chladný vzduch, bolesti života a ľudia. Krásne bytosti, ku ktorým by som mal patriť. A napriek tomu akosi cítim, že nepatrím.

O to viac ich obdivujem o to viac ich milujem. A sám viem len to, že to viem.

Došiel som do cieľa. Do jedného z cieľov.

Boli tam takmer všetci. Všetky tie bytosti z ktorých tie najkrajšie môžem nazvať kolegyne.

Dušan Brezány

Dušan Brezány

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som človek, ktorý sa snaží myslieť a snáď sa mi to občas aj darí.Študujem históriu a filozofiu, považujem sa za spisovateľa a príležitostného umelca. Nesmierne rád diskutujem. Jednak o tom čo už na svete je, od prírodných úkazov, cez spoločnosť, umenie či politiku. Svoje poslanie vidím v tom, aby som ľuďom ukázal, možno trochu svojsky ako by mohli na veci nazerať, pričom by som bol ale rád konfrontovaný s ich mienkou a prípadne by som svoje názory na Život, Svet a vôbec znovu prehodnotil. Zoznam autorových rubrík:  Keď múza zavelíÚvahy a ZamysleniaLYRICSSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu